Prezradíme, že siaha do 9. storočia pred našim letopočtom. V tých časoch sa grécke štáty zmietali v ťažkých vojnách. Ifitos, kráľ Elidy, sa radil, čo robiť, aby uchránil svoj ľud pred vojnou. Dostalo sa mu následnej (a múdrej) odpovede: „Musíte založiť hry, ktoré sa páčia Bohom.“
Ifitos sa potom stretol s Lykúrgom, kráľom susednej mocnej krajiny a podarilo sa mu ho presvedčiť o tejto myšlienke. A tak Ifitos založil Športové hry a za ich dejisko určil Olympiu. V dobe konania hier museli utíchnuť zbrane. Táto dohoda o posvätnom mieri bola zaznamenaná na disku textom: „Olympia je posvätné miesto a kto sa naň opováži vstúpiť so zbraňou v ruke, bude označený za bohorúhača.“

Dlhé roky bol jedinou olympijskou disciplínou beh na jedno stadio (dromos). Pretekári bežali nahí a bosí. Víťazom sa dostalo veľkej oslavy. Hneď po triumfe zažíhali oheň na Diovom oltári a podľa nich dostali každé hry svoje pomenovanie.
Až neskôr do programu postupne pribudli ďalšie súťaže – zápasenie, pästiarstvo (pygmé), pankration (kombinácia zápasenia a boxu), päťboj (pentathlón), pozostávajúci z behu, skoku do diaľky, hodu diskom, hodu oštepom a zápasenia.

Zo začiatku sa na olympiádach zdôrazňovala fyzická príprava, duchovné a morálne vlastnosti boli druhoradé. Bohatší obsah nadobudli hry až v neskoršom období. Fyzická sila síce naďalej zostávala v úcte, ale na jej úroveň sa dostala i duchovná stránka.
Tak vznikla Kalokagatia (kalos – krásny, agathos – dobrý), inšpirujúca aj organizátorov olympiády detí a mládeže – Kalokagatie, organizovanej tohto roku už štvrtýkrát. V roku 1994 sa uskutočnila pod patronátom Medzinárodného olympijského výboru a tá tohtoročná je už s medzinárodnou účasťou a záštitu nad ňou prevzal Vladimír Mečiar, predseda vlády SR.

Ľudstvo (dokonca i samotní Gréci) po stáročiach zabudlo na Olympiu, ktorej znovuzrodenie je úzko spojené so vznikom novodobých olympiád. Najväčšiu zásluhu na tom, že v roku 1896 sa v Aténách uskutočnili novodobé Olympijské hry, má barón Pierre de Coubertin. Dva roky predtým (čiže presne pred 100 rokmi) vznikol Medzinárodný olympijský výbor.

Na prvých novodobých Olympijských hrách k najatraktívnejším disciplínám patril maratónsky beh z Maratónu do Atén. Mal vlastne pripomenúť výkon legendárneho Feidipa, ktorého vojvodca Miltiades po víťazstve nad Peržanmi na Maratónskom poli poslal oznámiť radostnú zvesť do Atén. Len čo prišiel na aténske námestie (údajne prebehol 42 195 m) zvolal: „NENIKÉKAMEN.“ (Zvíťazili sme!), a padol mŕtvy na zem.
Prvým maratónskym víťazom bol Grék Spyros Luis. Nie je preto vôbec náhodné, že „maratón“ zaradili organizátori i do pravidelného programu Kalokagatie

Na hrách V. olympiády v Štokholme sa podarilo realizovať zámer MOV – usporiadať spolu so športovými i umelecké súťaže – v architektúre, maliarstve, sochárstve, hudbe a literatúre. Do súťaže sa prihlásili aj dvaja neznámi spoluautori so slávnou „Ódou na šport“. Porota prisúdila dielu zlatnú medailu. Až potom vysvitlo, že autormi neboli dvaja básnici, ale sám Pierre de Coubertin.

Snáď najpôsobivejšou udalosťou otváracieho ceremoniálu olympiády je zapálenie olympijského ohňa. Začiatok tejto tradície v novodobej histórii sa spája s OH 1936 v Berlíne.
Olympijský oheň sa však zapaľoval a horel už v Olympii – v posvätnej Altide na Diovom oltári počas všetkých antických olympiád. A práve poznanie tejto histórie inšpirovalo k zavedeniu krásnej tradície aj organizátorov Kalokagatie.
A čo vyjadruje zapálený oheň, ktorý – samozrejme – nebude chýbať ani tohto roku? Tú najhlavnejšiu z olympijských myšlienok – mier a priateľstvo medzi športovcami sveta!